DNI TEMNA
Prológ – Listy Atiomskej zápisnice
Atiomská zápisnica
Kapitola: 179
List: 3
Časy: 15. deň, Mesiac ľadu, 428 rok od p. č. (počiatku čias)
Tetra – spoločenstvo štyroch, bola dnes tajne založená štyrmi mocnými čarodejmi živlov. Čarodej ohňa Birham, čarodej vody Qélius, čarodej zeme Melton a čarodej vetra Esvam tak spečatili dlhoročné priateľstvo a spoluprácu v boji so Zlom.
...
Atiomská zápisnica
Kapitola: 180
List: 44
Časy: 7. deň, Mesiac osláv, 428 rok od p. č. (počiatku čias)
Pevnosť Aglartur, ležiacej v strede Atiomu, získala štatút mesta.
...
Atiomská zápisnica
Kapitola: 201
List: 47
Časy: 30. deň, Mesiac zelene, 428 rok od p. č. (počiatku čias)
Tetre sa podarilo zatlačiť Zlo až do Karvilských hôr, kde ho nechali na pospas osudu. Čarodej zeme Melton, bol po vzájomnej dohode vyhlásený za kráľa Atiomu a ostatný členovia Tetry boli menovaný do ďalších významných funkcií. V meste Aglartur, sídle kráľa, bolo vytvorené centrum Tetry.
...
Atiomská zápisnica
Kapitola: 217
List: 9
Časy: 1. deň, Prednovoročný mesiac, 434 rok p. č. (počiatku čias)
Kráľovstvom sa rozšírila šťastná novina o svadbe kráľa Meltona a prekrásnej elfky (ellévky) Aramiry. Ich vzájomná láska bola spečatená v Aglarturskom chráme, dominante mesta Aglartur. Láska, šťastie a pokoj nech sú ich večnými spoločníkmi.
...
Atiomská zápisnica
Kapitola: 234
List: 14
Časy: 3. deň, Mesiac zelene, 438 rok od p. č. (počiatku čias)
Celý Atiom raduj sa! Kráľovi a jeho žene sa narodila dcéra! Všetci, od Sverných prístavov až po Koniec pevniny *, slávia jej narodenie. Zajtra sa koná jej krst v Aglarturskom chráme, skvostnej stavbe, vtesanej priamo do bielej skaly. Krst bude sprevádzaný obrovskou hostinou na dcérinu počesť. Šťastie, zdravie a pokoj stoj pri nej až do konca časov.
...
Atiomská zápisnica
Kapitola: 271
List: 38
Časy: 21. deň, Mesiac slnka, 440 rok od p. č. (počiatku čias)
Do Aglarturských chrámových siení ľahký letný vánok zavial pach krvi a rozkladajúcich sa tiel, na ktoré nemilosrdne pražilo slnko. Desiatky, stovky, možno aj tisícky mužov v nablýskaných brneniach, ležali mŕtvy na vyprahnutej zemi pod dolnými hradbami. Neustále útoky ohavných zof-únov *, špinavých humanoidných stvorení, boli čoraz silnejšie a drvivejšie. Také veľké množstvo zof-únov nikto nečakal, ako ani nikto netušil, odkiaľ sa berú, každí však vedel, kto a prečo ich poslal. Každý vedel, že majú jediný cieľ, zničiť mesto. Mestskému vojsku sa zatiaľ darilo, po dobu dvoch dní, úspešne brániť dolné hradby.
Na sklonku dňa sú dolné hradby zničené a mestské vojsko sa stiahlo za horné hradby. Každému z nás blúdi v mysli iba jedna jediná otázka; čo ak?
Atiomská zápisnica
Kapitola: 271
List: 38
Časy: 22. deň, Mesiac slnka, 440 rok od p. č. (počiatku čias)
Pevná obrana horných hradieb bola prelomená a Aglarturský chrám bola jediná stavba, ktorá ešte pevne stála. Jeho steny, aj napriek obrovskému krviprelievaniu, ktoré sa pod nimi dialo, zostávali anjelsky biele. Možno že práve kvôli tomu na ňu zof-ún-i neútočili, keď sa kráľ, pár jeho najvernejších stúpencov, ktorí prežili, a ostatní členovia Tetry stiahli za mohutnú drevenú bránu Aglarturského chrámu. Pred ňou sa zrazu rozľahlo podozrivé a nepríjemné ticho, prerušované iba približujúcimi sa krokmi. Všetci v chráme tušili to najhoršie, ale neodvážili sa vysloviť to nahlas. Zlo prichádza vykonať svoj údel, na ktorý sa tajne pripravovalo niekoľko rokov, prišlo sa pomstiť. Brána sa aj napriek desiatok zamknutých zámkov, dvomi pevnými závorami a podopretá jedným z dlhých jedálenských stolov zo smrekového dreva, s vrzgotom otvorila. Závory sa prelomili a stôl odletel od dverí, pričom zasiahol dvoch kráľových stúpencov a na mieste ich zabil. Dovnútra vkráčalo Zlo. Prvý padli kráľovi najvernejší, keď sa vrhli do neúspešného útoku. Kráľ a ostatný členovia Tetry sa medzitým presunuli do druhej chrámovej miestnosti, kde sa ukrývali ich manželky a vydesené deti. Všetci členovia Tetry a ich manželky už vedeli, čo musia spraviť, akú obeť musia priniesť pre svojich potomkov, druhé pokolenie Tetry. Rýchlo ich poslali do tajnej chodby ústiacej v neďalekom lese. Tam už na nich čakali dopredu vybraní pestúni. Len kráľ a ostatný členovia Tetry o nej vedeli a strážili ju mocnými kúzlami. Keď posledné dieťa zmizlo v útrobách chodby, Zlo vstúpilo do druhej chrámovej miestnosti a...
Dodatok k listom zápisnice
Na tomto mieste rukopis zapisovateľa končí a nenašli sa už žiadne ďalšie kapitoly ani listy Atiomskej zápisnice.
DNI TEMNA
––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––
1. (Nesplnená úloha)
Mohutné stvorenie ovešané zošitými kusmi kože, zof-úni hajtman, čaptavo kráčalo po rozbahnenej ceste popri horných hradbách mesta Aglartur. Tmavá krátka suknica mu plantala okolo nôh. Pri stene sedela na dubových pňoch skupinka zof-únich žoldnierov, hrajúcich hazardnú hru s kameňmi. Hajtman na nich kútikom oka pohŕdavo pozrel. Podľa hierarchie v zof-únskom kmeni, medzi ním a hráčmi stála obrovská inteligenčná priepasť, ale v skutočnosti na tom boli všetci rovnako zle.
Pokračoval ďalej k bráne. Znervózňovalo ho neprestajné bubnovanie ťažkých dažďových kvapiek o jeho helmu. Zavrčal. Mal však to, čo mu kráľ prikázal priniesť a dodávalo mu to pocit spokojnosti samého zo sebou. Cez rameno mal prehodený malý plátený vak so zakrvaveným spodkom. Prešiel pod vytiahnutou mrežou hornej brány a pokračoval k schodom vedúcim na umelo vybudované námestie, na ktorom sa nachádzal Aglarturský chrám. Vápencové schody, vďaka dažďu, boli nadmerne klzké. Vyšiel po nich na kamenné námestie obkolesené obhorenými a už roky neobývanými domami. Lenivo nad nimi visel oblak vlhkej, rannej hmly. Zamieril krížom cez námestie, okolo zrúcaniny neznámej sochy, k dvojkrídlovým dverám chrámu. Steny chrámu boli zošedivené, porastené machom a popínavým brečtanom, a na niektorých miestach sa, vďaka vlhkosti, rozširovala plieseň. Zložil si prilbu a zaklopal mosadzným klopadlom. Jedno krídlo dverí sa pomaly otvorilo. Zof-ún nazrel dovnútra a potom vstúpil.
Miestnosť, v ktorej sa ocitol, bola nesmierne dlhá. Každých niekoľko metrov, sa pri stenách nachádzal pár, oproti sebe stojacich, nosných stĺpov, siahajúcich až k vysokému stropu chrámu. Medzi nimi stáli ručne tesané sochy mužov v bohato zdobených rúchach, v ruke zvierajúcich meč, alebo inú zbraň. Cez zašpinené a zaprášené mozaikové sklá prenikalo len veľmi málo, aj tak slabého, svetla. Z tmavého konca sály sa ozval slizký mužský hlas.
„Máš, čo som chcel?“ hlas sa odrážal od plochých stien a niesol sa v rovnakej intenzite až k hajtmanovi. Zof-ún žmúril do tmy aby uvidel tvár svojho pána, ale neúspešne.
„Áno,“ povedal zachrípnutým hlasom, stiahol si z pleca plátený vak a vytiahol z neho dva, asi jeden lakeť dlhé, kusy akejsi látky. Obidva boli zvrchu bledé a z dolnej strany rúžovej, až bordovej farby. Jednu aj druhú bledú časť zdobili dva znaky, umelecky spracované vlnenie vody a poryv vetra .
„Poď bližšie,“ zavelil mužský hlas pokojným tónom.
Hajtman, húpavo prenášajúc ťažisko z jednej nohy na druhú, prešiel do polovice miestnosti. V tme, ďaleko pred ním, sa rozžiarili dva fialové body.
„Sú len dva!“ syčivý hlas nepríjemne rezonoval v ušiach.
„Ďalší dvaja neboli s nimi, musia byť v nejakej inej dedine...“
Fialové body sa začali približovať, hajtman usúdil, že sú to oči. Naprázdno preglgol. Pocítil nervozitu a strach.
„Vyšlem hľadať svojich najlepších vojakov...“ snažil sa zachrániť situáciu, či skôr samého seba.
„A bude ti to trvať rovnako, ako ti trvalo nájsť týchto,“ prerušil ho mužský hlas „takto si ich môžem ísť hľadať radšej ja sám.“
Kúsok od hajtmana sa objavila bledá šľachovitá ruka, s dlhými kostnatými prstami doširoka roztiahnutými.
„Vieš dobre, že som ti prikázal zabiť všetkých štyroch a doniesť mi ich znamenia ako dôkaz,“
Kusy látky vyleteli z hajtmanových rúk, akoby mu ju niekto z nich vyrazil. Inštinktívne siahol po bojovom kladive, zasunutom za opaskom bojovej suknice, časti zof-únskeho vojenského oblečenia. Vystrašene sledoval ruku. Po chrbte mu prebehol mráz.
„ale ty, za celý ten čas, ktorý som ti dal, mi povieš, že si zabil iba dvoch. To znamená že dvaja ešte žijú,“ pokojný hlas sa začal zvyšovať „ a ty si nesplnil svoju úlohu.“
Hlas sa odmlčal a hajtman nervózne prešľapoval na mieste. Medzi šedivými chĺpkami na jeho čele, sa objavili kropaje potu. Ruka sa zrazu zvraštila to podivnej kŕčovitej pózy. Zof-ún mal pocit, ako keby jeho telo ovíjal neviditeľný had. Zaškriekal a snažil sa vytrhnúť z tohto neviditeľného zovretia, ale nedarilo sa mu to.
„Poviem ti úprimne, že jedna z vecí, ktoré najviac nenávidím...“ ozval sa, opäť pokojný, hlas. Neviditeľný had, omotaný okolo zof-úna, sa začal sťahovať. Hajtman napol všetky svaly a začal lapať po dychu. Cítil, akoby niekto na jeho hruď privalil obrovský balvan. Všetky údy mu už stuhli a odkrvili sa. „...je neschopnosť!“
Zof-ún sa posledný raz nadýchol a jeho telo sa bezvládne zrútilo k zemi. Z puklín a dutín v mramorovej podlahe, sa ihneď vynoril rôzny najhnusnejší hmyz a pustil sa do intenzívneho rozkladu mŕtvoly. Neďaleko sa ozvalo znechutené cmuknutie.
„Džár, vieš čo máš spraviť?“
Z tieňa, ktorý vrhala jedna zo sôch, sa objavili obrysy podivnej koňsko-ľudskej postavy. Podkovy na pevných kopytách tlmene zaduneli o mramorovú dlážku.
„Prirodzene.“ odvetil neznámy a za rytmického klopania kopýt vyšiel z sály.
2. (Útek)
Na drevenú bránu dediny Talara ktosi silno zabúchal. Postarší strážnik k nej pribehol, otvoril úzky priezor a pozrel cezeň. Pred bránou stáli štyri vozy, s farebne pomaľovanými krycími plachtami. Farby, kvôli neustálemu šeru, vyzerali fádne a nevýrazne.
„Už zase sú tu...“ povzdychol a unavene si napravil kožený opasok, na ktorom bola pripevnená pošva s mečom.
„Áno, hneď vám otvorím.“
Pribehol k závore blokujúcej bránu, zodvihol ju a otvoril bránu. Vozy prešli cez ňu a zamierili do stredu dediny. Zhromaždili sa okolo hlavnej studne do tvaru nesúmerného štvoruholníka a zastavili.
Starší obyvatelia Talary im nevenovali prílišnú pozornosť, radšej sa ďalej venovali svojim povinnostiam. Nikdy nedôverovali cudzincom, potulným umelcom alebo obchodníkom. Vedeli, že od kľudných čias, keď slnko ešte vrhalo svoje hrejivé lúče na ich polia, prešlo už takmer sedemnásť rokov a okolie dediny sa veľmi rýchlo stalo oveľa nebezpečnejšie. Bol to aj dôvod, prečo si postavili okolo celej dediny ochrannú stenu, z vysokých zaostrených drevených kolov, a von z dediny púšťali ľudí len výnimočne.
Z jedného z vozov povyliezalo niekoľko postáv. Traja muži a jedna žena. Boli to potulní umelci a jeden obchodník, ktorí každoročne prichádzali do Talary na jednu noc, zabaviť jej obyvateľov. Ako prvý, vystúpil postarší muž v koženom brnení, volných plátených nohaviciach a vysokých čižmách. Polovicu tváre mu zakrývali dlhé tmavé vlasy a kozia briadka rovnakej farby, dokonale kontrastovala s jeho bledou pokožkou. Druhý muž bol oveľa starší. Vychudnuté telo mal zahalené v hodvábnom striebornom plášti, na konci ozdobenom čiernymi strapcami. Bol to obchodník a pri každom kroku sa mu z pod plášťa ozýval cvengot zlatých mincí. Na hlave mu ostalo iba zopár šedivých vlasov a tvár mal posiatu množstvom vrások. Tretí muž vyzeral očividne najmladší. Na sebe mal tmavozelenú košeľu, na nej vestu, a nohavice z tmavo-hnedej kože. Unavene zívol. Po ňom, elegantne vyskočila z vozu mladá chudá plavovláska. Rovnako ako starec, aj ona mala telo zahalené v plášti striebornej farby. Muži prešli k ostatným vozom, uvolnili plachty na jednej strane voza, rozprestreli ich, a vytvorili z nich malé prístrešky. Odhalili tak vnútro vozov, plné jedla, potravín a nespracovanej kože. Najmladší potom odviedol kone zo záprahov. Okolo vozov, premenených na pohyblivé obchodíky, sa začalo zbiehať niekoľko zástupcov mladšej generácie obyvateľstva Talary. Najstarší nad nimi iba pohoršene krútili hlavami.
Príchod vozov, ako aj nových návštevníkov sledovali pozorné smaragdovo-zelené oči šestnásť ročnej Anrei. Stála opretá o chladnú stenu jedného z murovaných domov, nachádzajúcom sa neďaleko studne, a z dlhej chvíle si na prst natáčala prameň svojich dlhých, zvlnených, gaštanových vlasov. V ruke zvierala luk z dubového dreva a na chrbte mala tulec, s najviac desiatimi vlastnoručne vyrobenými šípmi, zakončenými sokolími perami. Podrobne si prezrela každého z potulných umelcov. Hltač mečov...obchodník...a hadia žena...ten štvrtý je asi nový, ešte som ho medzi nimi nevidela. Keď sa muž vrátil k vozom, so záujmom si ho premeral pohľadom. Mal vysokú chudú postavu, krátke hnedé vlasy a orieškové oči. Mohol byť tak o jeden; dva roky starší od nej. Zaujalo ju, že ani on nie je postihnutý následkami nedostatku slnečného žiarenia, ktorý spôsobil, u väčšiny jej rovesníkov, nadmernú bledosť pokožky. Z premýšľania ju vyrušil hlas zavalitého hostinského Difa, stojaceho na verande vedľajšieho domu. Dom bol zložený z dvoch poschodí, pevných murovaných stien a škridlovej strechy. Patril medzi najluxusnejšie domy v dedine.
„Už sú tu zasa,“ zamračil sa hostinský a otrel si ruky o špinavú zásteru. „ale mne štangmastov kradnúť nebudú.“ Pohrozil tučným prstom k vozom.
„Veď oni zas odídu.“ ozvala sa Anrea.
Dif na ňu zagánil malými prasačími očami, ale nepovedal nič. Pozrel na zatiahnuté nebo.
„Celých štrnásť rokov je to isté počasie, čert aby to vzal. Nový kráľ, nové počasie.“ nespokojne pokrútil hlavou. Na brontavý nos sa mu provokatívne posadila mucha mäsiarka. Hostinský začal okolo seba chaoticky mávať chlpatými rukami, snažiac sa ju odohnať.
Anrea ho chvíľu pobavene sledovala a potom obrátila svoj pohľad späť na vozy. Predstavenie sa už začalo... Hadia žena stála na jednej nohe a druhou sa dotýkala svojho ucha. Ukázalo sa, že pod plášťom, mala oblečenú zelenú priliehavú kombinézu. Hltač mečov si pomaly vkladal do otvorených úst dlhý úzky meč. Najmladší muž práve vyprskol akúsi tekutinu cez horiacu pochodeň. Tekutina sa ihneď zapália a vytvorila plameň v tvare hlavy vlka. Okolo nich stála nadšene tlieskajúca skupinka ľudí. Takže pľuvač ohňa...
Anrea prešla okolo nich a zamierila po ceste rozrytej kolesami vozov, k bráne. Cestu lemoval jarok s potokom, v ktorom žblnkotala zabahnená voda. Potok viedol naprieč dedinou, podmýval drevené koly pri bráne, a pokračoval ďalej cez les. Na mieste, kde potok opúšťal Talaru, stál starý strážnik a zamyslene sledoval unikajúcu vodu. Strážnik bol útly zarastený chlap. Zdvihol pohľad a uvidel ako sa k nemu blíži jeho dcéra. Pousmial sa a zamával jej. Kráčala ladne a iste. Presne ako jej matka..., pomyslel si.
„Ahoj otec,“ letmo ho pobozkala na kúsok oholeného mesta na líci, „pôjdeme?“ V jej hlase bolo počuť nedočkavosť.
Do jej lásky, lesa, sa nedostávala príliš často, a aj to len vďaka otcovi, strážcovi brány, ktorý ju tam brával vždy, keď mohol.
„Je mi to ľúto,“ sklopil pohľad, lebo jej nedokázal klamať do očí, ale musel, je to predsa pre jej dobro, „dnes ťa nemôžem pustiť von z dediny. Starosta znova nakázal, aby som dnes nikoho nepúšťal von.“
Sklamane spustila ramená, „Nešlo by to nejako obísť? Veď len trochu pootvoríš bránu a ja prekĺznem von. Nikto nič neuvidí a ani starosta sa nič nedozvie...“
„Nie, nemôžem. Vieš, že starosta má oči všade a nič mu neunikne. Veď jeho manželka je najväčšia klepna v šírom okolí.“ trpko sa zasmial, ale Anree to náladu nezlepšilo.
„Vieš, že doňho chodím s tebou tak často ako sa dá. Tak to dnes vydrž.“
„Uhm“ smutne si povzdychla.
V jej vnútri vzbĺkol plameň hnevu, ale nedávalo to navonok najavo.
„Tak sa zatiaľ maj, mama ti odkazuje, aby si na večeru bol už doma.“
Strážnik prikývol a chytil ju za rameno.
„Neboj, zajtra sa do lesa dostaneš, to ti sľubujem.“
Anrea sa nadurdene vracala k vozom. Ako včera a predvčerom! Tiež povedal že pôjdeme dnes a išli sme? Nie! Ale prečo? Ak si myslí, že som tak hlúpa a uverím tým jeho výmyslom... Ale prečo ma klame? Veď vie, ako zbožňujem les. Naposledy som bola v lese asi pred mesiacom. Teraz sa asi doň len tak ľahko nedostanem. Iba ak uskutočním môj tajný plán. Áno, definitívne som sa rozhodla. Utečiem. Les je jediné miesto, kde som skutočne šťastná a slobodná. A je v ňom oveľa viac zábavy a dobrodružstva ako tu. Pri jednom voze stál nízky starosta v purpurovom kabáte, rozhorčene mával rukami a niečo kričal na starého obchodníka sediaceho za hromadou mečov a dýk. Podišla bližšie, aby zistila, o čo ide.
„Ja si môžem predávať čo chcem!“ bránil sa obchodník a zdvihol ruky nad hlavu.
„Tak to teda nie!“ namietol. Anrei starosta výzorom pripomínal hostinského Difa. Mali rovnaké pivné brucho a brontavý nos.
„Toto je moja dedina a ja rozhodnem, čo sa tu smie predávať! Ak tu chcete obchodovať, tak to musíte rešpektovať. A okrem toho,“ zhlboka sa nadýchol a veľavýznamne dodal, „ náš kráľ výslovne zakázal predaj akýchkoľvek zbraní.“ spokojne sa usmial. Anrea skryla svoj luk za chrbát. Obchodník neochotne odložil meče a oči mu iskrili od hnevu.
„Dobre, tak sa mi to páči!“ starosta sa zvrtol a zamieril do radnice. Ľudia, stojaci naokolo, sa rozpŕchli medzi domy.
„Budete ľutovať! Za pár dní dôjde aj na vás!“ zašomral potichu obchodník a lakťami sa oprel o hranu voza. Anreu jeho posledné slová zaujali a spýtavo naňho pozrela. Obchodník si napravil plášť, vytiahol fajku, naplnil ju voňavým tabakom, zapálil a potiahol si.
„Pred asi šiestimi dňami vtrhla do Simumaru banda zof-únich žoldnierov, s cieľom zabiť dvoch ľudí,“ prezrel si ju, „asi v tvojom veku, spolu s ich rodinami.“ vyfúkol dym, „Každého, kto sa im postavil nemilosrdne podrezali. Dedinu podpálili a zmizli tak rýchlo, ako sa zjavili. Ledva sa nám podarilo uniknúť.“
„Prečo ich zabili?“ zaujalo ju.
„Bohovia vedia,“ mykol plecami, naklonil sa k nej a zašepkal, „ale povráva sa, že ich poslalo samo Zlo.“
Anrea udivene cúvla. Vrazila pri tom do staršej nízkej pani stojacej za ňou, starostovej manželky Burdy. Luk jej pritom vypadol z rúk.
„Dávaj pozor!“ vyprskla a pohoršene ju obišla. Bez okolkov strhla kus farebného textilu visiaceho zo strechy voza a začala si ho podrobne prezerať a rôznym naťahovaním a žmolením overovať kvalitu.
„Po čom to predávaš?“ chvíľu sledovala váhajúceho obchodníka a potom sa obrátila na Anreu, zdvíhajúcu luk zo zeme.
„To čo máš?“ vyštekla a tak prudko nadvihla obočia, až sa jej na vysokom čele vytvorila hlboká vráska. Anrea zaťala zuby. Neznášala túto ženu. Ku každému sa správala povýšenecky, akoby ani nebol hoden jej oslovenia a do všetkého strkala svoj orlí nos. Celá ich rodina sa jej zdala protivná a nablblá. Starosta všetkých buzeroval a vydával nezmyselné nariadenia. Mali aj mladého syna Jetla. Čohokoľvek sa dotkol, pokazil to a ustavične doliezal za Anreou. Ona ho neznášala, lebo bol škaredý a mozog nemal väčší ako vlašský orech.
„Zbraň! Ty máš zbraň? Je to zbraň, všakže?“ otočila sa na obchodníka, čakajúc na podporu.
Ten iba zagúľal očami, vytrhol Burde z rúk farebný textil a starostlivo ho zavesil na pôvodné miesto.
„Áno, je to luk, ale ona je predsa iba dieťa. Určite s ním ešte ani nevie poriadne narábať, nemá pravdu?“ spiklenecky žmurkol na Anreu. Najskôr chcela namietnuť, že už zajtra bude mať sedemnásť a z lukom vie narábať celkom dobre, ale napokon iba súhlasne prikývla.
Starostova manželka do nej zaborila nevraživý pohľad a znova odtrhla vybraný pás textilu.
„Dajte mi túto!“ odsekla stroho, hodila obchodníkovi zopár mincí a odišla, niečo nepočuteľne si mrmlajúc.
„Prekliata ženská.“ povzdychol si obchodník, zhrabol peniaze a zarovnal si svoj tovar.
„Ďakujem.“ usmiala sa naňho a vydala sa po jednej zo spletitých a krátkych ulíc. Bola obstavaná nízkymi drevenými domami a ich malými udržiavanými záhradami. Nálada sa jej vrátila na bod mrazu. Vkročila na jeden z pozemkov priamo do rajčinového záhonu. Opatrne prekračovala stonky s mladými výhonkami a ešte zelenými plodmi. Pred dverami nízkeho jednopodlažného domu stála košatá jabloň, posypaná stovkami malých vyblednutých kvietkov. Z časti podopierala rímsu, ktorá sa vratko držala na slamenej streche. Uprostred strechy vyčnieval začmudený komín chrliaci malé obláčiky dymu. Bez zaklopania vošla. Do nosa je udrela príjemná vôňa pečeného mäsa. Na druhej strane domu stála pri peci postaršia žena, jej matka. Okolo pásu mala uviazanú zásteru a niečo varila.
„Nechceš niečo jesť?“ opýtala sa, keď ju zbadala vchádzať.
„Nie, ďakujem. Niesom hladná, možno neskôr.“ zachmúrene prešla okolo nej, vošla do svojej izby a zavrela za sebou dvere.
Mala celkom útulnú izbu, s jednou skriňou, vedľa nej sa nachádzal stôl a stolička, oproti nim zašpinené okno a neďaleko okna mäkká jednoduchá posteľ. Otvorila skriňu, vytiahla z nej niekoľko vecí a položila ich na stôl. Veľký plátený batoh, dva vypreparované kozie žalúdky, slúžiace na prenášanie vody, zopár metrov silného hrubého konopného lana, zásoba jedla zhruba na jeden týždeň a dlhší, už trochu zhrdzavený, nôž. Cez stoličku bol prehodený tmavo-zelený ošúchaný plášť s kapucňou. Priložila k nim ešte tulec s šípmi a luk. Spokojne na to všetko pozrela. Trvalo jej mesiace, kým to všetko pozháňala. Posadila sa na stoličku a začala zosnovať plán jej úteku. Už zajtra ráno. Skoro ráno vstanem a pobalím si veci. Rodičom napíšem list na rozlúčku. Kebyže im to totiž poviem osobne, určite by nesúhlasili a nepustili by ma. Vyjdem na ulicu a všetci ešte budú spať. Nepozorovane preniknem až ku kolom, ktoré pomocou lana preleziem. Vstala a zdvihla zo stola konopné lano. Pár ráz ním trhla, aby sa uistila, či ju udrží. Potom budem určitý čas žiť v lese. Viem sa o seba postarať. Naučila som sa celkom dobre narábať s lukom, takže, zaobstarať si jedlo, keby došlo, si viem. Dokážem si postaviť provizórny prístrešok, pod ktorým sa vyspím a ochráni ma pred dažďom. Časom sa možno dostanem aj do mesta Simumar. Raz obchodník vravel, že sú tam vždy brány otvorené. Uvidím. Zadumane pozrela von oknom. Niekto stál v diaľke za dreveným plotom ich záhrady a mával jej.
„Do pekla! Jetlo!“ skrčila sa pod oknom. Pár sekúnd nehybne čupela, dúfajúc, že odíde, a potom vykukla von. Odišiel... Vydýchla si. Prešla k posteli a sadla si na jej okraj. Spomenula si na obchodníkove rozprávanie o vražde v Simumare. Nemala ani poňatia, čo sú tí zof-úni zač, ale už to slovo znelo dosť hrozne. Prečo ale zabili iba dvoch jej rovesníkov? Divné. Trocha ju to znepokojovalo. Ľahla si a založila si ruky za hlavu. Rozmýšľala, kto je ten „Zlo“, ako ho všetci nazývajú. Rodičia je nikdy nehovorili o ničom. Nevedela dokonca, ani kto je terajší kráľ. Nevedela vlastne nič, o tom, čo sa dialo mimo Talary. Rodičia jej nikdy nerozprávali o takých veciach, nepočítajú príbehy o bájnych elléoch, frigónoch, kentauroch a saščeáloch, ktoré jej v útlom detstve matka rozprávala pred spaním.
Keď sa vonku zotmelo, Anrea zaspala. Uprostred noci alebo skoro ráno, nevedela to presne určiť, ju zobudil vrzgot otvárajúceho sa okna. Rýchlo natlačila deku ku stene, aby vyzerala, akoby pod ňou ležala, a takmer nepočuteľnými krokmi sa presunula do tieňa skrine. Všade bola skoro úplná tma, takže len ťažko rozoznala obrysy postavy, ktorá cez okno preliezala do jej izby. Podľa širších ramien usúdila, že ide o muža. Jetlo, napadlo ju ako prvé. Pozorne sledovala každý jeho pohyb a ruku položila na rukoväť noža, položeného na stole. Muž prešiel okolo nej bez toho, aby si ju všimol, a nedával si najmenšiu námahu s tichou chôdzou. To by sa naňho tak hodilo! Ale čo tu chce?! Úchyl jeden! Nerozumie slovu nie?! Však ja mu ukážem! Pevne uchopila nôž, a keď sa neznámy práve zohýbal nad jej posteľou, využila momentu prekvapenia a celou silou ho treskla plochou stranou noža po hlave. Muž bolestivo zasyčal, chytil si hlavu a v mdlobách sa zosunul k zemi. Anrea ihneď siahla po lane a zaviazala mu ním ruky za chrbtom. Prevrátila ho na chrbát, aby mohla Jetla zobudiť a oboznámiť ho s významom slov „Nechaj ma na pokoji!“.
„Preboha...“ zašepkala, keď uvidela pred sebou ležať mladého pľuvača ohňa, ktorého dnes videla prichádzať s ostatnými potulnými umelcami. Čo ten tu robí? Prekvapene naňho pár sekúnd zízala a potom vyšla z izby nájsť otca, lebo nič lepšie ju nenapadlo. V dome ale nikoho nenašla, bol prázdny. Zarazene sa vrátila k zviazanému pľuvačovi. Chytila ho za golier vesty, mierne nadvihla a vlepila mu silnú facku. Ihneď sa prebral a zmätene sa poobzeral.
„Kde sú moji rodičia? Čo si s nimi spravil?“ od zúfalstva skoro kričala a pritisla mu nôž ku krku.
„Prepáčte ale...“ mykol rukami a zistil že ich má zviazané, „Musíte ísť so mnou, hľadajú vás a chcú vás zabiť!“ vychrlil zo seba.
„Prečo by ma moji vlastný rodičia chceli zabíjať?“ neveriacky sa zamračila..
„Ale nie vaši rodičia, tí už sú predsa dávno mŕtvi! Zlo po vás vyslalo už aj temných zradcov!“ znova mykol zviazanými rukami „Prosím vás rozviažte ma! Musíme čo najskôr odísť za bylinkárkou!“ naliehal.
„Čo?!“ Anrea očividne nerozumela ani jednému jeho slovu, ale niečo v hĺbke duše jej vravelo, aby mu verila.
Upokojila sa a po krátkom zamyslení sa ho opýtala; „Kto vlastne si?“
Zložila mu nôž z krku, ale nespustila z neho ostražitý pohľad.
„Volám sa Virgo a pre všetko na svete, poďte už prosím.“ vystrúhal prosebný výraz.
Zaváhala, ale nepripadal jej ako klamár.
„No dobre...“ obišla ho, rozviazala mu ruky, prešla k stolu a nahádzala do batoha všetky potrebné veci. Čo to robíš? Poslúchneš niekoho, kto ti uprostred noci vlezie cez okno do izby a tvrdí, že tvoji rodičia sú už dávno mŕtvi? Zbláznila si sa?! Áno.
„Poďte za mnou, kone už čakajú vonku.“ Virgo zamieril preč z izby, priamo k vchodovým dverám. Anrea si cez ramená prehodila tmavo-zelený plášť, do jednej ruky chytila batoh a tulec, do druhej luk a nôž, a nasledovala ho. Zrazu pocítila pálčivú bolesť na pravom ramene. Nevenovala jej pozornosť, lebo uvidela na záhrade pri jabloni skutočne stáť dva osedlané vrané kone. Tak aspoň v niečom mal pravdu... Vrhla na nového známeho podozrievavý pohľad. Potom vyhodila svoje veci na jedného koňa a elegantne sa vyšvihla do sedla. Väčšina kožených sediel, v ktorých za celý život sedela (boli asi tri), bola tvrdá a vysedená, ale toto malo príjemnú mäkkú výplň.
„Snažte sa držať čo najviac pri mne.“ muž posúril koňa a ten sa vydal cvalom k bráne. Anrea kývla hlavou na znak súhlasu. Toto bude dlhá noc...
3. (Bylinkárka)
Cez noc panovala tma, v ktorej by obyčajný človek uvidel sotva na desať metrov. K Talare sa ,ako obrovské plavidlo, blížilo veľké pochmúrne búrkové mračno. V domoch sa nesvietilo, z komínov nedymilo a ich obyvatelia spali v teplých posteliach. Predstavenie pri hlavnej studni už dávno skončilo a po vozoch ostali iba vyjazdené koľaje a stopy kopýt v zemi. Jediné známky života javili dvaja jazdci zahalení v tmavých plášťoch. Zastavili pri bráne a jeden z nich zosadol.
„Kde sú moji rodičia?“ Anrea sa zamyslene zahľadela na Virga, ktorý práve odklápal závoru blokujúcu bránu. Kúsok od nich v potoku divoko zurčala čerstvo napršaná voda. Bezvetrie a chladný vlhký vzduch predpovedal skorú búrku.
Neodpovedal, iba otvoril bránu a znova vysadol na koňa. Obaja rýchlo vcválali do lesa.
Anrea pozrela za seba na veľký tmavý vzďaľujúci sa bod, dedinu Talaru, v ktorej strávila celý svoj doterajší život. Pred očami sa jej zjavili všakovaké spomienky, ako sa spolu s ostatnými dedinskými deťmi hrávala na schovávačku medzi domami, ako si vyrobila luk z kusu tvrdého dubového dreva, ktorý jej otec našiel neďaleko v lese, ako spolu s mamou okopávali, pleli a zbavovali škodlivého hmyzu ich skromnú záhradku, ako počas dlhých daždivých dní sledovala kvapky, dopadajúce na parapetnú dosku okna jej izby. Premkol ju nepríjemný pocit, že sa do nej už nevráti. Do očí sa je nahrnuli slzy. Potlačila túto myšlienku a obzrela sa. Virgo bol ďaleko pred ňou. Popohnala koňa a dobehla ho.
„Ešte raz sa pýtam, kde sú moji rodičia?“ utrela si slzy, nahodila pokojný tón a trvala na svojej otázke.
„Už som vám to vravel. Zomreli.“ odpovedal jej pozorne sledujúc okolie a reagujúc aj na najmenší pohyb lístia.
Najskôr chcela protestovať, ale opäť pocítila na svojom ramene silnú pálčivú bolesť. Hodnú chvíľu sa jej ju darilo úspešne ignorovať. Nakoniec to však už nevydržala a odhrnula si kúsok plášťa, aby mohla odhaliť zdroj bolesti. Od zľaknutia zhíkla. Virgo zastavil koňa a prudko sa otočil. Anrea vyvaľovala oči na sa svoje odhalené rameno. Leskol sa na ňom tmavý, štyri palce veľký, znak v tvare brečtanového lístka. Vyzeral ako namaľovaný, ale po ošúchaní nezmizol. Kde sa to tu vzalo?! Odprisahala by som na všetko čo je mi cenné, že pred spaním som to tam nemala. Počkať! Jediný, kto sa so mnou stretol je on!
„Čo si mi spravil s rukou?!“ zhrozene sa oborila na Virga.
„Ja som vám nič nespravil! To by som si nedovolil!“ skúmavo si prezrel znak na jej ramene a nečakane sa usmial. „Dnes máte narodeniny?“
Hovorí pravdu, skutočne by mi nestihol spraviť ten znak. Veď keď som sa zobudila, iba preliezal oknom. A odkiaľ vie, že mám narodeniny?! Zamračene prikývla.
„Dnes máte sedemnásť. A to je v tejto zemi vek dospelosti.“
Kam tým mieri? Nechápavo mu hľadela do orieškovo hnedých očí. Zachytil jej pohľad a neurčito mávol rukou.
„Nebudem vás tým teraz zaťažovať. Čoskoro dorazíme k bylinkárke a tá vám to všetko vysvetlí.“ pomaly pokračoval lesom. Anrea si plášťom zakryla rameno a držala sa tesne za Virgom. Takáto odpoveď ju vôbec neuspokojila. Zatiaľ.
***
Z diaľky sa ozval desivý výkrik, z ktorého jej po chrbte prebehol mráz. Otočila sa a vystrašene pozrela do tmy. Ozval sa ďalší a o chvíľu znova. Tri podobné výkriky zazneli spoločne. Inštinktívne siahla na luk prevesený cez jej rameno. Jej spoločník zastavil a nervózne sa obzeral okolo seba.
“Čo sa deje?“ opýtala sa šeptom, ale radšej by nechcela vedieť odpoveď.
„Asi vás hľadajú a znova nenachádzajú,“ snažil sa zakryť obavy v hlase, „mali by sme sa poponáhľať. Poďte!“
Obidvaja pätami silne kopli svoje kone do slabín, tí protestne zaerdžali a vydali sa pomedzi stromy do neznámej tmy.
***
Po dvoch hodinách rýchleho klusu sa konečne ocitli na menšej čistinke obklopenej lesom. Krik utíchol. Nad lesklou trávou, vysokou po kolená, sa plazila tenká bledá vrstva hmly. Na hranici, kde sa opäť začínal lesný porast dubov a borovíc, stála ošumelá drevená chatrč. Škridlová strecha pripomínala hadiu kožu a na rímse, ktorá lemovala úzku verandu, boli priviazané zväzky sušiacich sa bylín. Okná zakrývali drevené okenice a cez ne prenikali von pásiky žltého svetla.
Anrea a Virgo zosadli z koňov až tesne pri verande. Anreu príšerne boleli stuhnuté stehná. Ešte nikdy v živote necestovala koňom tak dlho. Vystrela sa a pocítila, ako sa stavce v jej chrbtici po dlhšom čase vrátili na svoje miesto.
„Tu žije bylinkárka, predpokladám.“ trocha pochybovačným pohľadom si prezrela chajdu.
Virgo vzal popruhy oboch koní a pevne ich priviazal o hmyzom prežrané drevené zábradlie na verande.
„Áno, bude možno prekvapená, keď nás uvidí.“ pristúpil ku kovovými plieškami pobitým dverám a silno zaklopal. Zaznel šramot zámky a dvere sa otvorili. Stála v nich starenka v dlhom bledom kabáte zo spracovanej ovčej vlny. Okrúhla strhaná tvár, popretkávaná snáď stovkou vrások, pôsobila milo a prívetivo. Dlhé ryšavé vlasy pretkávali pásiky šedín. Pred kamenne modrými očami sa leskli malé, okrúhle, okuliare na čítanie. Pohľadom ponad okuliare si prezrela nečakaných návštevníkov. Tvár sa jej rozžiarila šťastím.
„Zdravím vás. Už som myslela, že ani neprídete.“ Pozdravila ich jemným, láskavým hlasom a pokynula im, aby vošli ďalej. Odstúpila o krok dozadu a počkala, kým obaja zmiznú v útrobách jej chajdy. Následne za nimi zatvorila a ošúchaným bronzovým kľúčom zamkla dvere.
Vnútro príbytku pripomínalo menší sklad. Všade na stenách viseli poličky s fľaštičkami, fiolami a sklenenými nádobami, obsahujúcimi rôznorodé tekutiny a predmety nespočetných tvarov a farieb. Pod policami sa nachádzali veľké skrine a komody z bukového dreva, alebo truhlice s ozdobne vyrezávanými vekami. Z obdĺžnikovej miestnosti viedli ešte dvoje dverí, medzi vytŕčal do priestoru vyhasnutý krb kužeľovitého tvaru. Starenka prešla k trom, oproti sebe stojacim kreslám, s krvavo červeným zamatovým čalúnením. Jelšové operadlá rúk a nízke vratké nohy, neznámy umelec vyrezal do tvaru levích láb.
„Urobte si pohodlie, prosím. Nedáte si nejaké občerstvenie? Čaj? Polievku?“ zložila si z nosa okuliare a trpezlivo čakala na odpoveď. Anrea opatrne obišla malý stolík s úzkou horiacou sviečkou a sadla si do jedného kresla. Zvedavo si prezrela celú miestnosť. Bála sa opýtať, čo sa nachádza v tých nádobách na policiach. Zväčša boli po okraj vyplnené sušenými rastlinami, ovocím, zeleninou, korením a pod. Niektoré ale vyzerali skutočne odpudivo. Obsah jednej jej pripomínal vypreparované a vysušené malé hlodavce. Striaslo ju a radšej obrátila pohľad k starenke.
„Vy ste bylinkárka?“ spýtala sa trocha priduseným hlasom. Virgo sa usadil do vedľajšieho kresla, bližšie ku krbu.
„Poprosím si iba čaj.“ povedal.
„Odpovede na všetky tvoje otázky, a verím, že ich nie je málo, ti poskytnem hneď, len čo vás obslúžim. Nechcete aj tú polievku? Zeleninová, môj tajný recept.“ usmiala sa.
Anrea zamaskovala zaškŕkanie v bruchu zavrtením sa v kresle. Levie laby zastonali.
„Nie ďakujem, aj ja si dám len čaj.“ odvetila po chvíli váhania.
Bylinkárka mykla plecami a mierne krívajúc vykročila k dverám vedúcim do ďalšej izby.
„Ste statoční bojovníci,“ zasmiala sa sama pre seba, „najmä s hladom. Hlad je silný nepriateľ, podobne ako oheň.“ zastavila sa v polovici cesty, „Virgo, budeš taký láskavý a zakúriš tu?“
Virgo namieril dvoma prstami na hromadu popola a tá z ničoho nič vzbĺkla silným oranžovým plameňom.
„Treba ale nájsť drevo!“ zakričal na bylinkárku. Vstal a prehmatával jediné neosvetlené miesto tesne vedľa krbu, hľadajúc kláty vhodné na prikladanie. Anrea sedela v kresle ako pribitá a vystrašené oči jej prebehovali z ohňa na Virga. On vie...vie kúzliť! Nepohla sa, dokiaľ sa nevrátila bylinkárka s dvoma porcelánovými šálkami a jednu jej podala. Ovalila ju vôňa lesných bylín a plodov. Odchlipla si a popálila si jazyk.
„Musíš ísť do kuchyne. Pri peci je dreva celá kopa.“
Druhú šálku položila na stolík pred kreslo, v ktorom sedel Virgo. Ten odišiel do kuchyne a doniesol z nej plnú náruč nasekaných drevených polien. Zhodil ich pri krbe, zopár z nich vložil do ohňa a vrátil sa do kresla. Vyhýbal sa Anreinemu zvedavému pohľadu. Do posledného voľného kresla sa pohodlne usadila bylinkárka. Pošúchala si dlane a otočila sa k Anrei.
„Tak, kde začať?“
4. (Kráľovská krv)
Vysoko nad šedivými chumáčikmi oblakov, nahustených na seba, vychádzalo slnko a začínalo svoju pravidelnú púť naprieč oblohou. Prvé lúče nejasného svetla menili okolitý les na o čosi prívetivejší, i keď stále pôsobil neprebádaným a nebezpečným dojmom. V zadebnenej chalúpke nič nenaznačovalo svitanie, pretože všetky okná zakrývali drevené okenice. Oheň v krbe príjemne hrial a vrelý čaj pomaly chladol. Para, valiaca sa zo šálok, vytvárala vo vzduchu pozoruhodné útvary, až sa napokon úplne rozplynula, a ostala po nej iba príjemná vôňa.
Anrea úporne premýšľala nad tým, čo sa opýtať skôr. Položila ruky na jemne opracované opierky kresla a sledovala malinké kazy v dreve, dodávajúce celému kreslu prírodnejší vzhľad. Spomenula si, ako sa len pre niekoľkými hodinami chystala na tajný útek z domu. Sama, bola by len ona a les okolo nej. Túlala by sa divočinou a tešila by sa krásam prírody, ktoré by videla. Všetko ale zhatila nečakaná a neobvyklá návšteva, dovtedy neznámeho, Virga, nasledovaná útekom, úplne iným, ako si predstavovala. Vlastne ani nestihla napísať plánovaný list na rozlúčku rodičom a zaujímalo ju, kde vlastne zmizli. Virgo vravel, že sú mŕtvi. Musí zistiť pravdu. Pozrela na bylinkárku, trpezlivo čakajúcu na jej otázku.
„Kde sú moji rodičia?“
„Lepšia by bola otázka; kto sú tvoji rodičia, v skutočnosti, alebo kto boli tí dvaja ľudia, ktorý ťa vychovávali?“ preplietla si prsty a oprela s lakťami o opierky, „Najskôr by si sa mala opýtať, kto si vlastne ty sama?“
Anreu bylinkárkina odpoveď rozhnevala a zmiatla. Veď ona vie, kto je, aspoň si to myslí.
„Ja predsa viem, kto som! Som obyčajné dedinské dievča. Rodičia ma nepúšťajú skoro vôbec von za dedinu, a preto som sa chystala na útek, a...“ zastavil ju vztýčený bylinkárkin prst.
„Povedali ti, prečo ťa doň nepustia?“ šibalsky sa usmiala.
„Nikto tam nesmie, nariadil to starosta.“
„Och nie, starosta je moc hlúpy, aby sa uvedomil a nariadil niečo také.“
V duchu s ňou z časti súhlasila. Starosta je skutočne hlúpy.
„A ty naozaj nie si dedinské, už vonkoncom obyčajné, a čiastočne ani ľudské dievča.“
„Čo teda som? Srnka?“
Nepáčili sa jej bylinkárkine hádankovité odpovede. Virgo potlačil hlasný smiech a bylinkárka sa tiež pokojne pousmiala.
„Ak to chceš vedieť, tak nie, od srny máš ďaleko, ale možno nie tak, akoby si si mohla myslieť. Vyrozprávam ti radšej jeden príbeh, tvoj príbeh. Prosím neprerušuj ma, ľahšie to pochopíš.“
Komentáre